Pošta pre Teba – emócie na predaj?

Najnovším hitom médií sa stáva obchod s emóciami. Aj pri televíziách platí priama úmera – čím silnejšie emócie, tým vyššia sledovanosť. Licencovaný formát Pošta pre Teba patrí medzi najsvetlejšie príklady, ako sa dá divácky záujem vystupňovať silnými emóciami. A niekedy sa prirodzene stáva, že príbehy šokujú viac ako je zdravé.

Z čoho si vybrať?


Poznáte ten pocit, keď sa po namáhavých pracovných či študijných dňoch konečne pohodlne usadíte do kresla s dobrým pocitom a s myšlienkou, že konečne prišiel víkend? Áno, ja tie chvíle doslova milujem. Zapnem si televízor bez výčitiek svedomia, že som mohla robiť niečo užitočnejšie. Naposledy, keď som takto zasadla pred televízor, v obývačke sedela len mama. Čudovala som sa, že je tomu tak, lebo víkendové večery u nás patrili dobrým filmom, a chvíľam, keď sme celá rodinka boli rozvalení na gauči. No bez slova som sa pridala k mame.


Tak ako je zvykom na našich programoch, aj keď bolo 5 minút po 8 hodine a večerné programy už mali začať, ešte stále bežali reklamy. Nedočkavo som sedela, a z nudy som si začala pozerať televízny program. No ako vysvitlo, odzvonilo dobrým filmovým víkendovým večerom, na každom programe ma čakali len nejaké reality shows, alebo slovenské verzie telenoviel. Lenže moja mama mala už dávno program vybratý a pochopila som, prečo tam sedí sama. Chcela sa dívať na srdcervúce príbehy zo života, kde ľudia potrebujú kamery na to, aby povedali druhému, že ho milujú, alebo že urobili chybu. Keďže viem, aká povaha je moja mama, nechápem, že sa na to pozerá. Ju rozplače asi všetko, čo hrá na city. A toto je program, ktorého prvou úlohou je hrať ľuďom na city. Ale vedela som, že nemá význam sa s ňou hádať o tom, lebo už som jej to povedala asi stokrát.


Emócie začínajú…


Tak teda, začula som zvučku, prevrátila oči a “tešila” som sa na príbehy z Pošty pre Teba. Prvý príbeh ma nejako veľmi nezaujal. Prišlo mladé dievča, ktoré pochádzalo z rozvedenej rodiny, a túžilo vidieť otca. Bez toho, aby som pozerala ďalej som vedela, že otec nepríde. Keď sa raz vzdal dieťaťa, musel by mať obrovskú guráž, aby sa tam ukázal. Mama ostala trošku sklamaná, žiadne dramatické scenérie sa nekonali.


Druhý príbeh znel trošku zaujímavejšie. Došiel mladík, ktorý opustil frajerku, a teraz ju chce poprosiť o odpustenie, a požiadať ju, aby sa k nemu vrátila. Teraz som si už netrúfala tipovať, ako to dopadne, bolo tam viac možností. Z jeho rozprávania mi bol aj celkom sympatický, vyzeral ako rozumný muž, proste len spravil chybu, ale to je pochopiteľné, lebo nie sme neomylní. Bola som zvedavá, ako vyzerá tá jeho dievčina, a ako zareaguje. Bola to kočka, musím uznať. Keď mladík začal rozprávať sladké slovká lásky, kútikom oka som stále pozorovala mamu, čo to s ňou robí, a kedy začne roniť slonie slzy. Držala sa statočne, ale keď sa odtiahla stena a padli si do náručia, nesklamala a rozplakala sa.


Najväčší problém tohto večera bol v tom, že ja som povaha ako mama. Mne stačí vidieť slzy, či šťastia alebo smútku, a ja plačem tiež. Takže, samozrejme, ako som zbadala, ako mama plače, nedobrovoľne som začala slziť. V tom do obývačky vstúpila sestra, ktorá keď videla dve uplakané tváre, s ťažkým povzdychom a bez slova odišla.
 
Počas krátkej reklamy sme sa stihli s mamou upokojiť, poutierať slzy, vysmrkať sa a pripraviť si slzy na posledný príbeh. Bol to príbeh troch sestier, ktoré ako deti rozdelili do rôznych detských domovov, dve sa našli, a túžili vidieť aj tretiu. Bola to pekná myšlienka, spomenula som si hneď na starkú, ktorá mala podobný osud, a predstavila som si, ako ona doma tiež roní slzy a spomína. Ďalšia maniačka citových situácií. Samozrejme, nikto nepochyboval, že sestra sa nájde a aj príde. Tie slová, ktoré jej venovali sestry boli pekné, a samozrejme dostačujúce na to, aby rozplakali mamu. Teraz som sa snažila byť statočná, a namiesto plakania som mamu objala.


Nečakala som ani na záverečné titulky a prepla som to. Rýchlosťou som prešla programy od 1 po 40, nenašla som nič, čo by vyhovovalo aj mne aj mame, tak som sa pobrala do izby a začala čítať. A predsa som mala výčitky, že večer za telkou mi nič nedal, a mohla som sa predsa len radšej učiť, ako sa celá rozcítiť kvôli ľuďom, ktorých som ani nepoznala.


Záleží na príbehu…


Aby to nevyznelo len ironicky, relácia Pošta pre Teba je aj prínosný projekt. Ľudia sa v ňom dozvedia všeličo zaujímavé o cudzích osudoch, a je príjemné pozrieť sa na niekoho znovuobjavené životné šťastie. Problém je niekde inde. Najnovším hitom médií sa stáva obchod s emóciami, a Pošta pre Teba patrí medzi najsvetlejšie príklady. Čím silnejšie emócie, tým vyššia sledovanosť. A niekedy sa prirodzene stáva, že príbehy šokujú viac ako je zdravé.


Veď čo už si mám myslieť o príbehu muža, ktorý v opilosti počas hádky zabije svojho najlepšieho priateľa, a chce v televízii prosiť jeho vdovu o odpustenie? Ako sa dá vnímať príbeh detí, ktoré kedysi žili v kanáloch, pretože ich rodičia zanedbávali? Keď sa počas vysielania dozvieme, že jedného z nich zrazilo auto, keď prechádzal pešo cez diaľnicu? Ktovie, ako by sa tvorcovia relácie tvárili, keby sa ich osobné príbehy, alebo skúsenosti ich príbuzných takto otvorene prepierali za jediným účelom – sledovanosťou.


Obchod s emóciami sa však nedá zastaviť, a zrejme sa bude naďalej rozvíjať. Teda minimálne dovtedy, kým počas niektorého vysielania nedôjde v dôsledku silnejúcich emócií k tragédii. Ale taký diel by sa zrejme na obrazovky nedostal… alebo áno?

Martina Balogová | další články autora 04.07 02:12

  • XXL hovorí:

    Souhlasim… Mnozi lide chteji zazit neco pozitivniho. Ve svete plnem negativnim veci mnohe zeny i ja hledaji neco krasneho. Pozitivniho. A prave na tom stavi Posta pro Tebe

  • Rasťo hovorí:

    Slovenský, alebo aj český projekt Pošta pre Teba nie je úplne dotiahnutý do konca. Mal som možnosť sledovať originál s Maria de Filipi na talianskom Canale 5 od samého začiatku a je to úplne o ničom inom: emócie, zábava, ale aj spoznávanie miest, kde ľudia žijú. Štúdio je farebnejšie, svetlejšie, príjemnejšie, ľudia v hľadiskú reagujú, ten kto je pozvaný neprichádza pred kameru ako mimozemšťan s nejakými slúchadlami (už mi na tých slúchadlach chýba anténka). Keď príde do štúdia niekto hendikepovaný, nemusí ísť po dvoch schodíkoch ako v slovenskej verzii, ale celé pódium je v jednej rovine.

, RSS pro komentáře k tomuto článku

Pridaj komentár


Související články


Další články z kategorie Televize Program

Více článků