Kam až siaha regulácia verejnoprávnych médií?

Čo je a čo nie je verejnoprávne? Na túto otázku by nám mohla dať odpoveď novela zákona o Slovenskej televízií, ktorú iniciujú tri poslankyne jednej z vládnych strán. Nápad zákonne nariadiť Slovenskej televízii, aby vysielala záznamy z rokovania slovenského parlamentu počas dňa je, mierne povedané, nadprácou zo strany zákonodárcov. Ak už treba riešiť problémy verejnoprávneho vysielania, tak určite nie direktívami, ktoré určujú, čo, a presne v akom čase, by sa malo vysielať.

Poslankyne Katarína Tóthová, Ľudmila Mušková a Zdenka Kramplová odôvodňujú svoj návrh snahou obmedziť skreslené a nepravdivé informácie z rokovaní Národnej rady. Televízia by mala podľa nich prinášať pravdivé a úplné informácie pre občanov. Je však otázne, či správnym spôsobom, ako to docieliť, je nútiť diváka na celoplošnom okruhu sledovať správanie (a sem-tam aj predvádzanie sa) poslancov niekoľko dní v týždni. Okrem toho, problematiku prezentovania informácií, objektivitu a vyváženosť, rieši už súčasná legislatíva, či už Zákon o vysielaní a retransmisii, alebo priamo zákony o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase.


Nový manažment STV pri svojom nástupe ohlásil návrat televízie od komercionalizácie k verejnoprávnosti. Nakoľko sa tento cieľ podarí splniť, budeme môcť zhodnotiť s odstupom jedného až dvoch rokov. Pojem verejnoprávnosti sa však nedá presne definovať. V súčasnosti platné zákony požadujú od verejnoprávnych médií, aby väčšinu svojho vysielania venovali programom vo verejnom záujme. Sem možno zaradiť rôzne typy relácií zamerané napríklad na vzdelávacie, výchovné a informačné účely, národnú a menšinovú kultúru, ale napríklad aj relácie pre občanov v sociálnej núdzi. Či by vysielanie priamych prenosov spadalo do niektorej podobnej kategórie, je vec názoru. Dá sa však za verejnoprávne považovať to, čo si takmer nikto nepozrie?


Treba uznať, že rokovania poslancov Národnej rady v sebe obsahujú niekedy aj viaceré zábavné prvky, a z času na čas môže ísť o príjemnú formu odreagovania. Obsadiť jeden celoplošný vysielací okruh denne parlamentným záznamom z minulého dňa by však bolo prinajmenšom nezodpovedné. Z hľadiska možného diváckeho záujmu ide o výrazne menšinový žáner, ktorý by dostával neprimerane veľký priestor. Informovanosť verejnosti sa dá dosiahnuť aj inými, menej bolestnými spôsobmi – napríklad satelitným vysielaním alebo internetovým streamom. Kto má záujem, cestu si nájde.


Je prirodzené, že poslankyne možno nie sú spokojné so spôsobom, akým niektoré televízie prinášajú informácie z rokovania Národnej rady. Pomerne obmedzená minutáž spravodajských reportáží nedáva priestor na obsiahle vysvetlovanie, a tak môže dôjsť aj k povrchnosti alebo občasnému skresleniu informácií. Je to však daň za atraktívnosť a dynamiku spravodajstva, ktorá je, najmä pre komerčné médiá, kľúčová. A nič na tom nezmení ani fakt, ak sa podarí druhý okruh STV “zabiť” povinnými dennými záznamami z parlamentu.

Juraj Koiš | další články autora 19.04 01:26

, RSS pro komentáře k tomuto článku

Pridaj komentár


Související články


Další články z kategorie Redakční Komentáře

Více článků